Kapitalizmus nie je len ekonomický systém

Dnes ráno som sa zobudila v dobrej nálade s tým, že si pôjdem ešte pred obedom dobre zaplávať na miestnu plaváreň. No ani som netušila, že táto zdánlivá jednoduchá rutina mi zase raz odkryje zložitú sieť nerovnováh a rozporov nášho kapitalistického systému. To, čo sa predo mnou odohralo, bola živá ilustrácia toho, ako neúprosná túžba po obchodnom zisku v kombinácii s kompletným odcudzením pracovníkov so svojím povolanim, dokáže zakryť aj tie najzákladnejšie ľudské gestá súcitu a komunitnej solidarity.

Ako som vstúpila na plochu bazéna, očami som hľadala kopu žltých penových dosiek, ktoré tam bežne boli. Tieto dosky boli viac ako len plávacie pomôcky; boli neoddeliteľnou súčasťou mojich pravidelných tréningov a pomáhali mi pri cvičení. Dnes však pri bazéne neboli. Vybrala som sa teda k plavčíkovi aby som sa ho spýtala, či si jednu aj dnes ako vždy môžem zapožičať. No narazila som na nečakané odmietnutie. Povedal mi, že tieto penové dosky nie sú určené na verejné použitie. Toto pravidlo mi bolo naozaj neznáme; veď som ich doteraz vždy videla dostupné pre všetkých bez akýchkoľvek obmedzení.

Po nejakom čase plávania, vedená zvedavosťou ale už aj trochu nespokojnosťou, som sa pustila do rozhovoru s niekoľkými zamestnancami, v nádeji, že zistím pravdu. To, čo som zistila, bola hádanka rozličných vysvetlení, ktoré sa všetky odvolávali na mätúce "nariadenia", ktoré údajne definovali používanie týchto dosiek. Každý zamestnanec mal svoj názor na to, čo bolo prípustné, no nikto nedokázal predložiť konkrétny písomný dôkaz ktorý som žiadala. Po takmer polhodine naťahovania nakoniec priznali, že takéto pravidlo neexistuje, ale že na ich tréningoch im to tak hovoria. Toto mi už naozaj pripadalo bizarné, keďže som sa v tej chvíli rozprávala s manažérom, a myslela som si, kto vás teda trénuje? Sám boh? Viac som to už nemienila riešiť a viac strápniť samostaných zamestnancov.

Tento incident ale odhaľuje hlbšiu obavu – odzrkadľuje to, ako sú počínania zamestnancov riadené slepým dodržiavaním pravidiel ktorý ich odcudzuje od podstaty ich práce. Zmenšení na ozubené kolieska v stroji im chýba skutočné spojenie so svojou úlohou v práci, čo môže rozmazávať hranice medzi autentickým záujmom a mechanickou poslušnosťou. Ich postoj mi pripomínal naprogramované automaty, ktoré nedokázali vnímať jednotlivcov, ktorým slúžili. Nedostatok ústretovosti a pružnosti vychádzal z odosobnenia, kde neoblomná túžba po zisku ich zamestnávateľa zatienila aj tie najjednoduchšie prejavy láskavosti v rámci komunity.

Okrem toho je tento incident úzko spojený aj s väčšou otázkou udržateľnosti v kapitalistickom rámci. Jednostranný dôraz na zisk často vedie k výmene vecí, ako je práve táto plávajúca doska, čo prispieva k nadmernému plytvaniu. Nútenie ma k nákupu novej dosky namiesto ponúknutia udržateľného riešenia tento problém ešte prehlbuje. Alternatívny prístup by mohol minimalizovať odpad, čím by sa nielen zachovala príroda, ale aj dodržiavali zásady starostlivosti o komunitu a udržateľnosti zdrojov.

Irónia tkvie aj v nekonzistencii týchto “nariadení”. Samotné pravidlá, ktoré zamestnanci namáhavo vysvetľovali a presadzovali, boli zahalené neistotou, poukazujúc na nedostatok transparentnosti a účinnej komunikácie v rámci organizácie. Táto nekonzistentnosť poukazuje na širší problém: ako systémy riadené ziskom často vykorisťujú jednotlivcov a kladú finančné zisky nad etické hľadiská. Táto situácia nám pripomína, že vplyv kapitalizmu siaha ďaleko za ekonomiku, formuje naše vzájomné vzťahy a podporu.

Pri odchode z plavárne vo mne zostala myšlienka – tento incident bol mikrokozmom širšieho problému. Naviedol ma na úvahu o jemnej rovnováhe medzi ekonomickým pokrokom a harmonickou spoločnosťou. Nadovšetko poukázal na naliehavú potrebu prehodnotiť, ako môže neúprosná túžba kapitalizmu po zisku neúmyselne podkopať základy ľudského spojenia a empatie. Skutočná sila spoločnosti spočíva v kultivovaní súcitu a jednoty – vlastností, ktoré by nikdy nemali byť zatienené neústajným honom za ziskom a jeho ekologickými dôsledkami.